reklama

Moje Camino Santiago 2017 - časť 3. - Kde je vôľa tam je...Camino.

Camino dáva pútnikom presne to čo potrebujú, vtedy keď to potrebujú..viem, nedáva to Camino, život nám dáva to čo potrebujeme, práve vtedy keď to potrebujeme. Na Camine som však to dávanie cítil intenzívnejšie..tak ináč..

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Deň 6.

Napriek tomu že som noc strávil (moju prvú aj poslednú) na karimatke tak som sa vyspal priam báječne. Je to zvláštne, doma by som takto spal len ťažko, myslím obklopený cudzími ľuďmi, niekde v izbe ktorú už možno nikdy neuvidím a s ľuďmi ktorých už možno nikdy neuvidím (v tomto prípade to bola pravda až na /pozor spoiler/ Steva a Piotreka pravda). Avšak tu na ceste, je to všetko ináč. Samozrejme únava má na tomto najväčší podiel, nebudem si klamať a hrať sa na niekoho kto nie som :-D.

Ráno som robil na izbe šuchot ako prvý, dosť nadrzo som sa balil povedľa všetkých spáčov. Myslel som si že to bude len chvíľka..nebola a na moju obhajobu som to už nikdy takto nerobil, ani v prípadoch keď to chvíľka aj naozaj bola. Polovicu vecí som si teda dnes zbalil na izbe a polovicu (keď som už šušťaním dožral sám seba) som dobalil na chodbe. Tam som ešte chvíľu zápasil s batohom, chrbát som si nastavil ešte o čosi nižšie (mal som pocit že ho mám už na výšku ženy). Vďaka technickým problémom na batohu som ráno stihol potriasť ruku Stevovi, rozlúčiť sa s Mariou z Varšavy a sľúbiť Martine že sa ešte určite uvidíme. Už v tej chvíli ako mi tieto slová vychádzali z úst som vedel že tento sľub nedodržím. Vedel som že ona pôjde do Bilbaa (aj keď sme sa o svojich plánoch nebavili) a ja som mal plán ísť 10km za Bilbao - do Portugalette. Aj dnes platilo to že som sa chcel vyhnúť nejakému oficiálnemu cieľu etapy a Bilbao je samozrejme jedným z nich.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Cestou z Larrabetzu do Bilbaa.
Cestou z Larrabetzu do Bilbaa. 
Upršané Bilbao. Neďaleko najvyššieho vrchu nad mestom - Monte Ganeta 689 m.nm.
Upršané Bilbao. Neďaleko najvyššieho vrchu nad mestom - Monte Ganeta 689 m.nm. 

Ráno bolo ako vymaľované tak som sa vydal podľa šípiek na cestu. Prvé kilometre som si myslel že idem nejako divne, áno šípky boli, občas som dokonca stretol aj nejakého súputníka, ale..išiel som hodne po asfalte a po priemyselnej zóne. Hold, musel som si začať zvykať, pri veľkých mestách (a niekedy aj mimo nich) to bolo odteraz už len takto. Camino nás však postupne z tohto priemyselného pekla vyviedlo na najvyšší kopec nad Bilbaom z ktorého je určite krásny výhľad, tento som si však nemal možnosť vychutnať lebo začalo opäť mrholiť. Počas štverania sa na kopec som dobehol Piotreka, bolo mi dosť divné že ho vidím predomnou, lebo nebol ešte zbalený keď som ráno odchádzal a počítal som že vyrazil tak o pol hodinu - hodinu neskôr ako ja + šiel som svižne. Asi šiel niekde skratkou, v podstate mi to bolo jedno, ani som sa nepýtal. Mojou najväčšou starosťou boli v tej chvíli zablatené topánky ktoré som si včera večer nemal kde umyť. Takže po pár krokoch s Piotrekom som naradostený priskočil k prvému potoku ktorý som videl a konečne som si zmyl to blato, nech som v meste pred devami za šviháka a nie nejakého vodníka/ blatníka :-) nie menší podiel na mojej radosti malo aj to že som si mohol "neplánovane" zložiť aj batoh z chrbta (dosť som tento neplán plánoval).

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Miesto kde sa naše cesty so Stevom opäť náhodou skrížili.  (Bilbao v pozadí)
Miesto kde sa naše cesty so Stevom opäť náhodou skrížili. (Bilbao v pozadí) 
Katedrála v meste.
Katedrála v meste. 
Komercia, komercia, komercia..preto som sa vyhýbal veľkým mestám..
Komercia, komercia, komercia..preto som sa vyhýbal veľkým mestám.. 
Moje čerstvo umyté topánky znovu našli značku.
Moje čerstvo umyté topánky znovu našli značku. 
Bilbao.
Bilbao. 
Bilbao žije kultúrou (hádam).
Bilbao žije kultúrou (hádam). 
Bilbao žije športom.
Bilbao žije športom. 
Piotrek s pavúkom pri múzeu Gaggenau. Piotrek je ten chalan v dave s copom, čierny batohom, karimatkou a modrou fľašou po boku.
Piotrek s pavúkom pri múzeu Gaggenau. Piotrek je ten chalan v dave s copom, čierny batohom, karimatkou a modrou fľašou po boku. 

Na vrchol som to mal už len kúsok, vybehol som to s ľahkosťou. Piotreka som však už nedobehol. Tesne pod vrcholom začalo opäť mrholiť, predpoveď však bola "bezdažďová" rozhodol som sa teda dať na ňu a neobliecť si bundu do dažďa. Toto sa ukázalo ako úplne správne rozhodnutie lebo po pol hodinke bolo po mrholení. Pri zostupe do mesta som opäť stretol Steva, ako si to valí dole kopcom na Rudim (jeho bike sa volá Rudi) niekde na začiatku Bilbaa. Camino pre cyklistov viedlo aj teraz inou cestou než pre peších a toto bolo druhé z našich úplne náhodných stretnutí niekde uprostred ničoho kde sa cesta pre cyklistov križuje s tou pre peších. Chvíľu sme pokecali, Steve ma trochu potešil, aj on to mal do pekelného kopca, nie len my peší. S myšlienkou že toto je asi naše posledné stretnutie sme sa rozlúčil, keďže Stevov cieľ bol v Bilbau, chcel ostať v meste na dva dni a poriadne si ho pozrieť. Môj cieľ bol kus za Bilbaom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V prvom väčšom kostole ku ktorému ma doviedla značka som si dal opečiatkovať crédencial. Chvíľu som sledoval šípku dole do mesta kde sa mi však opäť stratila.

Našiel som ju opäť asi po hodine prezerania si mesta, dovtedy som sa orientoval približne podľa mapy ktorú som mal v mojom sprievodcovi. Orientácia v Bilbau je podľa šípiek a značiek v chodníku pomerne náročná, šípky tu takmer nie sú, čo je pochopiteľné, narúšali by vzhľad mesta. No a značky v chodníku zas zakrývajú davy turistov. V navigácii mi pomohla mapa, GPS a občasné závany intuície. Najjednoduchšie je ísť smerom k oceánu po ľavom brehu rieky. Po jej prekročení ma Camino viedlo po dlhočiznej promenáde okolo rieky. Ako som si po nej vykračoval tak som si všimol že bližšie k brehu rieky a asi 100m predo mnou si vykračuje Piotrek. Hneď som vedel že už nie som stratený :-). Išli sme spolu asi hodinu, občas prehodili slovo-dve. Piotrek sa strašne tešil keď sme došli k múzeu Gaggenau, a najviac sa tešil asi z pavúka pred ním. Ako malý chlapec :-) na moju otázku, čo je v múzeu vystavené my však nevedel odpovedať :-). Ženy si teraz isto povedia "ach tí chlapi" :-) (dúfam že som nikoho neurazil, ja som tiež chlap, a tiež ma tešia takéto maličkosti, tu som sa tešil z Piotrekovej radosti). Pri pavúkovi sme sa s Piotrekom rozlúčili..(už som ho nikdy viac nestretol..dúfam že na Camine našiel to čo hľadal..alebo to čo potreboval nájsť). On dosiahol svoj dnešný cieľ, ja som mal za sebou len polovicu plánovanej cesty. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Promenáda sa mi zdala nekonečná, neviem aká je reálna vzdialenosť, no podľa môjho súčasného odhadu môže mať cez 10km. Čo ma veľmi prekvapilo bolo že sa pri mne zničoho nič zastavil cyklista, a vysvetlil mi kde Camino opúšťa promenádu. Bolo to veľmi milé a uistilo ma to v tom že idem po správnej ceste. A keď tá odbočka prišla a aj keď bola označená šípkou (prvá šípka po 15km) tak som vedel že idem dobre.

V Bilbau som prvý krát ľutoval že neviem po Španielsky, ľudia sa chceli so mnou rozprávať, no jediná veta ktorú ovládam v Španiečine je "Nerozumiem po Španielsky". Hold smola, avšak na budúce Camino sa ju už naučím ;-) dúfam..

Konečne koniec promenády.  Bilbao
Konečne koniec promenády. Bilbao 

Viem v meste som mohol ostať dlhšie, nepreletieť ho. No v tom čase keď som šiel som sa rozhodol ísť tak ako som išiel teda prejsť toho prvé dni čo najviac, aj dnes to považujem za dobré rozhodnutie, prečo? lebo som to vtedy práve tak potreboval. Nechcel som ísť podľa plánu a predstáv iných ľudí, chcel som ísť sám podľa seba. Preto je dobré (ak je tá možnosť) ísť na Camino sám. V tedy je to skutočná sloboda tela aj duše. Viem, takáto samota nie je pre každého, no na druhej strane, ani Camino nie je pre každého. 99% ľudí ktorých poznám by sa na takúto cestu nevydali z miliónov dôvodov či už reálnych alebo vymyslených. Preto ak máte niekto chuť ísť na Camino, tak osamote je to to najlepšie (podľa mňa). Tým samozrejme nechcem rozbíjať páry, to nie. Myslel som ľudí ktorí sú nezadaní, je zbytočné brať si tu kamarátov a známych. Všetko čo potrebujete Vám Camino dá.

Za mestom..just follow yellow arrow..
Za mestom..just follow yellow arrow.. 

Camino za Bilbaom pokračovalo cez chudobné štvrte ktoré striedali priemyselnú zónu a tú opäť chudobné štvrte. Cestou sa mi opäť podarilo niekde zle odbočiť, našťastie ma domáci, podobne ako v Debe naviedli rýchlo na správny smer..majú moju veľkú vďaku.

Asi hodinu pred mojím dnešným cieľovým Albergue som si dal prestávku, jeden okolo bežiaci psík mi navrhol že sa so mnou podelí o moju salámu, zdvorilo som ho odmietol :-). Počas tejto pauzy okolo mňa svižne preletel starší spolupútnik ktorého som spomínal v prvom dni hneď za Irunom že sme sa obiehali a potom sa mi stratil. On si ma asi nepamätal, a ak aj áno tak mu bolo jedno či ma vidí alebo nie. No ja som nevychádzal z údivu nad tým že ho tu vidím. Podľa môjho odhadu má okolo 65 rokov. Ísť takým tempom je v takom veku obdivuhodné. Keďže on bol jediný koho som z ľudí ktorý vyrážali v rovnaký deň z Irunu ako ja stretol. Ostatní boli čosi pozadu (alebo kus popredu).

Niekde v Portugalette.
Niekde v Portugalette. 

Do Albergue som to mal už len kúsok. V meste som ho chvíľu hľadal, potom som však stretol nejakých súputníkov, tak som ich z nenápadnej vzdialenosti sledoval a prišiel tam spolu s nimi. Opäť trampoty pri registrácii "vďaka" neznalosti jazyka. Trošku ma prekvapilo že ma dobehla jedna Španielka ktorá vyrazila z Irunu o dva dni neskôr ako ja. No buď je poriadne namakaná, alebo švindľovala. Ak však išla všetko po svojich tak fakt klobúk dole.

Problémy pri registrácii sa nám podarilo vyriešiť rukonožnou rečou a google translatorom. Dnes na mňa ešte čakalo veľké pranie v malom umývadle, tak som sa pustil rýchlo do toho. Teda najskôr sprcha a potom pranie. Albergue je len sezónne a je zriadené v telocvični miestnej školy. Je pekné že sa takto starajú o pútnikov. Menej fajn sa mi zdali sprchy, boli totiž spoločné pre všetkých a otvorené na väzenský spôsob - traja ľudia na Adama sa vedľa seba mohli sprchovať naraz, a popri tom si navzájom potriasať hm..rukami. Najdivnejšie bolo keď ma jeden ujec volal že sa môžem ísť s nimi kľudne osprchovať. Až neskôr mi na to jedna (skvelá) dievčina povedala že možno nemal čisté úmysly :-D. Vystihol som si však radšej chvíľku keď som tam bol aspoň sčasti úplne sám..veru..doma by som do takého niečoho nevliezol..tu som proste nemal na výber..

Najväčšie prekvapenie pre mňa bolo keď do Albergue prišli dve Nemky s ktorými som bol v Monasteriu Zennaruza, hodinku za nimi sa dovalil Švajčiar a neskôr aj jeho Nemecký kamarát. Vyjasnilo sa mi hneď potom ako som z nejakej konverzácie zachytil že medzi Bilbaom a Portugalette jazdí metro.. Čo ma však úplne dorazilo bolo to že Švajčiar mi doniesol moje hrnčeky ktoré som si v kláštore zabudol. :-O z toho som bol úplne mimo. Som mu za ne veľmi vďačný. Bez nich by som neskôr nemal z čoho piť čaj..ale to je iný príbeh :-).

Po veľkom praní a večeri tvorenej 10 párkami (áno zjedol som ich 10, lebo som ich mal 10 a ďalší deň by určite v batohu nevydržali :-D teda aspoň tak znela výhovorka). Som si okolo 18:00 povedal že je čas na šlofíka.. zo šlofíka som sa prebudil okolo 22:30 a to som sa už len otočil na druhý bok a spal ako zarezaný až do rána.

Prestavenie batohu smerom nadol môjmu chrbtu nejak nepomohlo, bolel stále ako čert. Asi ho budem musieť posunúť opäť niektorým smerom. Zaviedol som si nový spôsob "hydratácie" keďže som mal hydrovak tak som nikdy nevedel presne koľko vody mi ostáva. Mal som so sebou ešte 0,5l rezervnú fľašu. Zmenil som jej určenie z rezervnej na hlavnú zásobu a pil som najskôr z nej, pri fontánke s vodou som ju vždy vypil do dna, potom ešte raz, naplnil a pokračoval takto ďalej k najbližším fontánkam. Vďaka tomu mi stačilo začínať ráno 1,5-2l vody v hydrovaku, čím sa aspoň trochu znížila moja ranná štartovacia váha. Po koniec Camina sa mi toto riešenie potvrdilo ako dobré, keďže sa mi stalo len raz že mi došla voda aj vo fľaši aj vo vaku a aj to len na hodinu. (Ok, ešte raz som bol bez vody asi tak 10-15 minút).

Dnes sa skončil môj prvý týždeň na Camine, prešiel som zaň 237,92km.

Larrabetzu - (Bilbao) - Portugalette
33,91km
+918/ -1001m
08:38

Deň 7.

Ráno ma okolo 6 zobudil nejaký sused, povedal som si "dosť bolo spánku" (aby aj nie po 12 hodinách :-D ) a vyvliekol som sa spod deky. Rýchlo som pozbieral veci zo sušiaka, prekvapujúco takmer všetko uschlo (okrem ponožiek a tie som bez hanby dosušil na batohu), pobalil som sa a po rýchlych raňajkách som sa vydal ďalej.

Bilbao nechávam za chrbtom, predo mnou je nový cieľ - Santander.
Bilbao nechávam za chrbtom, predo mnou je nový cieľ - Santander. 

Z mesta to bol opäť kus priemyselnou zónou, ktorá neskôr vyústila k cyklochodníku, dlhému cyklochodníku, predlhému pre peších. Mal asi 10-12km.

Cyklochodník za Portugalette.
Cyklochodník za Portugalette. 

Výhľady z neho však boli krásne.

Trošku som sa zmiatol na mieste na ktorom sa Camino rozdeľovalo. Oficiálna značka (drevený stĺpik na fotke vľavo dole) ukazoval doľava po cyklochodníku, na stĺpiku bola ešte jedna šípka vľavo a ešte jedna ukazujúca doľava bola na dopravnej značke.

Ale kam teraz :-O...
Ale kam teraz :-O... 

Proti však boli tri šípky rovno na dopranej značke a jedna na sĺpiku. Čo má však zmätený a cyklocestou unavený pútniku urobiť? ísť podľa stĺpika, alebo podľa tých šípiek ktorých je viac? Pri rozhodovaní prevážil faktor počtu šípiek a stereotypu cyklocesty a rozhodol som sa pokračovať rovno. Nakoniec to bolo aj tak jedno lebo cestičky sa aj tak spájali. Hlavné však bolo že ma doviedli na úžasnú pláž. A potom ešte k úžasnejšiemu útesu. Musím priznať že toto bolo jedno z najkrajších miest na Camine ktoré som videl.

Topánky ktoré zvládli 1800km na trase Kolín - Zierbena. Môj veľký obdiv majú topánky aj ich majiteľ.
Topánky ktoré zvládli 1800km na trase Kolín - Zierbena. Môj veľký obdiv majú topánky aj ich majiteľ. 
Schody do neba..doslova.
Schody do neba..doslova. 
Pláž za cyklochodníkom
Pláž za cyklochodníkom 
Obrázok blogu
Takéto miesta sú ako nabíjačka pre dušu..
Takéto miesta sú ako nabíjačka pre dušu.. 
..dúfam že na túto časť Camina nikdy nezabudnem..
..dúfam že na túto časť Camina nikdy nezabudnem.. 

Dnešok bol celkom rovinatý, preto som sa celkom potešil 119 schodom ktoré ma čakali potom ako som prešiel pláž. Moja prvá myšlienka potom ako som ich zbadal bola "trebalo by ich porátať" potom som pozrel na stĺp vpravo a s úsmevom v očiach som si pomyslel "takých bláznov ako ja sa našlo zjavne viac :-)".

Camino ma po tomto nádhernom mieste viedlo asi 5-7km. Tu som si vychutnával každý krok lebo som vedel že tieto výhľady nebudem mať donekonečna, posunul som si aj obednú pauzu, len preto aby som tu bol čo najdlhšie.

Počas obeda ma ešte obišla skupina diskutujúcich Nemcov (pár som poznal, z videnia, väčšinu však nie).

Za útesom som už šiel úplne sám, nestretával som žiadnych iných pútnikov. Takto to bolo každý deň, dopoludnia to bol väčšinou kopec ľudí, poobede som to bol už len ja, cesta a žltá šípka.

Camino si v tejto časti za útesom akoby niečo kompenzovalo. Bolo to len nudné hore-dole po asfalte nepriehľadným lesom, bez toho aby som stretol, alebo aspoň videl živáčika. Áno, videl som veľa domov, dokonca som začul niekde v diaľke aj motorku, no ľudia pri domoch neboli nikde a nikdy..dokonca ani keď som išiel cez dediny.

Niekde uprostred tohto hore-dole som opustil krajinu Baskov a vstúpil som do Kantábrie.

Castro Urdiales.
Castro Urdiales. 

Prvých ľudí som nakoniec stretol až v Castro Urdiales. Keď som sa neskôr rozprával so spolupútnikmi tak všetci hovorili aké je to nádherné mesto. Ako si ho celé obzreli a išli aj na hrad pri oceáne. A čo som urobil ja? len som ho preletel, áno mám pár fotiek ale, musím sa tu proste vrátiť.. Prečo som však išiel ďalej? vedel som že v meste je len malé Albergue, to že je plné mi potvrdili aj v turistickom informačnom centre keď som si išiel pre pečiatku do crédencialu (moja prvá Kantábrijská :-) ) a keďže toto je miesto oficiálneho konca etapy tak mi bolo jasné že v čase môjho príchodu tu (okolo 15:00) už proste nemám šancu na voľnú posteľ. Takže môj pôvodný plán bol doraziť do Islares, najbližšie miesto s ubytovaním pre pútnikov za Castro Urdiales. Môj sprievodca hovoril že je to 8km, a ja blázon som mu ešte veril, v skutočnosti to bolo 12km.

Mapka :-)
Mapka :-) 
Cestou do Islares ma napadlo že by som mohol ostať túto noc vonku, tieto mraky mi to však zrušili.
Cestou do Islares ma napadlo že by som mohol ostať túto noc vonku, tieto mraky mi to však zrušili. 

Potom ako mi na informáciach potvrdili že kemp v ktorom som plánoval ostať na noc je funkčný a ponúka aj ubytovanie pre pútnikov som sa vydal ďalej. Trošku som sa ešte pomotal po meste, po promenáde až kým som sa samozrejme zas nestratil. Blúdiac po sídlisku s navigáciou cez mobil v jednej ruke som sa zastavil pri jednej garáži kde nejaký pán niečo majstroval. So obavou v hlase som sa ho opýtal či hovorí po anglicky, nevedel. Veľmi ochotne mi však vysvetlil cestu, a keďže vedel že mu nerozumiem tak mi nakreslil mapku s tým ako sa dostať späť na Camino. Toto bol ďalší báječný zážitok dneška. Camino som poľahky našiel a mohol som teda pokračovať ďalej, prefrčal som okolo Albegue (potešil som sa keď som videl v akom je stave lebo môj plán bol neostať v ňom, a neskôr mi známi povedali že zvnútra vyzeralo podobne ako zvonka). Do Islares som išiel okolo diaľnice, potom opäť okolo oceánu, lesom a opäť okolo oceánu. V jednom z lesíkov som stretol pár z Čiech, tak som som bol rád že po týždni môžem opäť použiť na komunikáciu Slovenčinu. Po chvíli sme sa rozlúčili, aj ja aj oni sme mali v nohách veľa kilometrov, a keďže som vládal trošku viac tak som ich po chvíli nechal za sebou. Do kempu som prišiel strašne neskoro, myslím že to bolo okolo 18:30. Bol som unavený, vyčerpaný, mŕtvy, po ubytovaní som sa ledva donútil ísť do sprchy..

Kvôli strašnej únave som sa rozhodol ísť najesť sa do kempovej reštaurácie, dal som si Španielsku špecialitu - Tapas..bolo to to najhoršie jedlo aké som za posledné roky (ak nie za celý život) jedol. Proste blééééé. Takže som šiel spať unavený a hladný.. Našťastie som bol sám v chatke keďže o tomto mieste asi moc pútnikov nevie. Pri zaspávaní som počúval džavot kempujúcich detí, ich rodičov aj domácich miláčikov.

Dnes som toho prešiel naozaj veľa, bol to môj najdlhší deň čo sa týka prejdenej vzdialenosti aj času strávenom za jeden deň na ceste vôbec. Bol to pravý opak dňa Deba - Monasterio Zennaruza. Proste včera večer som sa rozhodol že dôjdem do Islares a aj som to urobil, bez toho aby ma napadlo že to neprejdem, áno podľa sprievodcu to malo byť o 10km menej, ale aj vo chvíli keď som vedel že sprievodca meral vzdialenosti v míľach a asi ich zabudol prekonvertovať na kilometre som sa len pousmial a išiel som ďalej. Áno neskôr som stretol ľudí ktorí prešli za deň viac, oveľa viac ako ja, no toto je moja méta, ktorú už nemám potrebu prekonávať. Ľudská bytosť je zvláštny vynález, jeden deň všetko bolí, od duše po malíček na ľavej nohe a o pár dní je to všetko ináč.

Večer som sa rozhodol že zajtra prejdem menej ako dnes, nechcem sa zodrať, pôjdem bez bandáže na pravom kolene a musím nosiť len tričko s rukávom, ramená mám už spálené poriadne..však zajtra si to už konečne aj odfotím a ukážem svetu.

Dnešok považujem za jeden z najkrajších dní na mojom Camine vôbec, videl som veľa pekných vecí a stretol som dobrých ľudí...a mal som zmrzlinu :-D.

Denníkový zápis: Večera - Tapas - niečo strašné..už si dám z reštaurácie asi len pizzu alebo syr..

Portugalette - Islares
49,40km
+1275/ -1335m
11:37

Deň 8.

Pohľad z vyhliadky.
Pohľad z vyhliadky. 

Ráno som ledva vstal, trošku som cítil, ok, nebudem frajeriť, cítil som to dosť, záťaž z predošlého dňa. Takže som sa z kempu vymotal až okolo 8 ráno. V Portugalette bola mapa ktorá sa týkala dnešnej etapy, oficiálna trasa viedla niekde lesom, menej oficiálna okolo diaľnice a neoficiálna okolo oceánu. Menej oficiálna bola najkratšia tak som si samozrejme vybral túto, vďaka tomu som ušetril 10km, a jeden kopec. Je pravda že som na nejaký aj tak musel vyliezť, no aspoň k nemu to bolo menej po rovine. Na jeho vrchole som bol odmenený vyhliadkou. A stálo ma to len pár krokov navyše. Cestou z nej na mňa pri ceste vykrikoval niečo nejaký okolojazdiaci Španiel, len si domýšľam že sa asi pýtal čo tam je. Môjmu "No habla espana" neporozumel, až po niekoľkých vetách v angličtine ktorým zas nerozumel on mu došlo že dnes si teda so mnou nepokecá :-D.
Ďalej to bolo opäť z kopca, stále okolo diaľnice, po ceste N-634. V prvej dedine sa už moja skratka opäť spájala s Caminom a ja som sa opäť takmer stratil keby nebolo dobrého uja ktorý ma znavigoval na správnu cestu a ešte dohliadol či idem fakt dobre. Toto bol už druhý dobrý ujo za dva dni v Kantábrii. Táto provincia sa mi začínala páčiť čoraz viac.

Perfektné miesto na obed s vyhliadkou.
Perfektné miesto na obed s vyhliadkou. 
Strážca oceánu.
Strážca oceánu. 
Laredo, v pozadí Santona.
Laredo, v pozadí Santona. 

Za dedinkou som opäť stúpal do kopca, neskôr lesom až som sa opäť ocitol na jednom z nádhených miest na ktoré ma Camino priviedlo. Opäť som si dal obed s vyhliadkou, chvíľu som pozoroval vtáky a po pol hodinke v tráve som sa vydal opäť ďalej. Dnešok som mal v pláne síce kratší, ale nemalo to byť 15km, a s únavou v nohách zo včera som to chcel mať za sebou tak rýchlo ako sa len dalo. Tešil som sa na posteľ, vyložené nohy, a jedlo bez myšlienky na to že sa musím aj tak za chvíľu pohnúť ďalej.

Neprešiel som viac ako niekoľko krokov keď sa mi naskytol nádherný výhľad na Laredo. Rýchlo som pozrel do mapy v sprievodcovi aby som vedel kadiaľ približne vedie Camino a mal som po radosti..viem, teraz to bude čudné, no Camino viedlo centrom mesta, okolo pláže. Poviete si WOW, nič lepšie ho nemohlo postretnúť a on sa sťažuje. V tej chvíli som sa však netešil na 5km dlhú pláž, ktorú som musel prejsť v turistických topánkach s 15kg ťažkým batohom na chrbte. Áno, bola tu tá možnosť, zhodiť si topánky a ísť oceánom na boso, no mňa čakalo potom ešte približne 10km do cieľa, a mokré nohy + prehriaté topánky = otlaky, a po tých som netúžil.

Mesto bolo plné ľudí, čo mi na nálade nepridalo a tak som len letel dopredu spievajúc si sám pre seba. Na konci pláže som mal nastúpiť na loď ktorá ma prevezie a druhý breh. Loď mi s mojím šťastím opäť ušla tak o 30 sekúnd, takže som musel čakať na to kým prepláva na druhý breh, vylodí pasažierov, nalodí ďalších a pripláva späť k nám. Čakal som na pláži, v silnom vetre, vietor priniesol piesok, veľa piesku, mal som ho vo vo všetkých vonkajších vreckách batohu. Vo všetkých záhyboch batohu aj oblečenia, dosť som sa bál aj o foťák, zrnká piesku pod objektívom by mu teda neurobili dobre.

Z lode. Na kopci je vraj pekná turistická trasa, z ktorej je úžasný výhľad, tak niekedy nabudúce si to určite prejdem.
Z lode. Na kopci je vraj pekná turistická trasa, z ktorej je úžasný výhľad, tak niekedy nabudúce si to určite prejdem. 

Počas čakania prišla ku mne jedna súputníčka a spustila na mňa niečo po nemecky. Moja nemčina je teda poriadne zaprášená takže som jej toho moc nerozumel. Podľa čoho si myslela že som nemec? netuším, áno mal som nemecký batoh, som biely ako vápno, dokonca mi zo slnka oblonďaveli vlasy..ale aj tak. No každopádne, pokecali sme niečo po anglicky. Hovorila mi že toto Camino prešla už vlani, dnes je jej cieľ v Santoni, vlani však bola v Noja (mojom dnešnom cieli) a vraj je to pekné mesto s nádhernými plážami, tak sa teším. Počas čakania na loď sa stala jedna výnimočná vec, prvý krát som použil slnečné okuliare. Bol som z nich až tak mimo že keď som na druhom brehu vystúpil a vytiahol som z brašne foťák tak som sa zľakol že sa mi od piesku pokazil lebo farby na displeji boli akési iné. Až po pár mučivých sekundách mi došlo že to bude tým že mám na nose okuliare :-D jááj taký starý a stále rovnako sprostý ako pred 15 rokmi :-D. V Santoni som konečne navštívil lekáreň aby som si kúpil nejakú masť na spálené ramená. Lekárnik na mňa len zhrozene pozrel a zakázal mi ukazovať ich slnku. K tejto rade mi pribalil masť za 16,50€ a mohol som sa rozbehnúť, teda skôr rozplaziť, na posledný dnešný úsek.

Teplota v tieni bola báječných 20°C, na slnku to však bolo trošku viac.
Teplota v tieni bola báječných 20°C, na slnku to však bolo trošku viac. 

Dnes bolo pekne slnečno, bolo však aj hnusne slnečno. Posledných 10km som išiel stále po slnku, z toho veľkú časť nudnou cyklocestou na ktorej som sa smažil ako kura na pekáči. Druhú prestávku na stravu som si dal v jedinom tieni ktorý poskytovala autobusová zastávka. V hlave mi tento úsek trvalo prejsť strašne dlho. Za toto trápenie som však bol odmenený ďalšou plážou.

Teraz možno nevyzerá nejak extra, no po hodine na slnku, šľapaním po asfalte ma tento výhľad potešil.
Teraz možno nevyzerá nejak extra, no po hodine na slnku, šľapaním po asfalte ma tento výhľad potešil. 
Prvé použitie okuliarov som musel patrične zdokumentovať :-)
Prvé použitie okuliarov som musel patrične zdokumentovať :-) 

Za plážou samozrejme čakal kopec, tento bol však iný, bol to piesčitý kopec, takže som sa cítili takmer ako na snehu. Trošku to kĺzalo, no stálo to za to, pretože potom ako som naň vyšiel sa mi naskytol krásny výhľad na to čo som prešiel pred chvíľou, a oveľa krajší na to čo ma čaká. Nemyslím tým konečne cieľové mesto (teda samozrejme aj to) ale úžasnú pláž. Ten výhľad mi vyrazil dych. Moje hlasné WOW muselo byť počuť doďaleka, a určite som vystrašil aj toho miestneho turistu ktorý išiel oproti.

Pláž a mesto Noja. Však je to WOW :-)
Pláž a mesto Noja. Však je to WOW :-) 
Follow yellow arrow.
Follow yellow arrow. 
Konečne môžem ísť naboso.
Konečne môžem ísť naboso. 

Zišiel som dole tak rýchlo ako sa dalo a hneď som si zobúval topánky, ponožky a konečne som mohol prejsť naboso po pláži. Bol to úžasný pocit. Možno ma mali niektorí opaľujúci sa za blázna, aj keď si myslím že takto idúci pútnik tu nie je až tak ojedinelý úkaz. Aspoň podľa toho ako som sa neskôr večer rozprával so spolubývajúcimi. V tej chvíli ako som tak šiel s topánkami v ruke, v čo najhlbšej vode ako som sa odvážil (aby ma náhodou vlna neprekotila do vody aj s batohom) a cítil som sa výnimočne báječne, všetka bolesť, únava, vyčerpanie..všetko toto bolo zrazu preč. Týchto 5 kilometrov po pláži, ok boli to asi len 2-3km, som si proste vychutnával. Až mi bolo ľúto keď som sa musel opäť obuť. Dal som si záväzok že sa tu ešte dnes večer vrátim, a okúpem sa, no toto sa mi nepodarilo splniť. Nechcelo sa mi, musel som si oddýchnuť a pláž bola od Albergue predsa len ďalej ako som si myslel.

Po tejto prechádzke som sa teda ubytoval v miestnom Albergue. Žiaľ ostala mi už len horná posteľ. Takže som si pomocou techniky entetiky-tri-špendliky vybral izbu a v nej posteľ ktorá sa mi najviac pozdávala. Tam už spal jeden chalan šlofíkom spravodlivých. Po večernej sebaúdržbe v kúpeľni som sa vrátil na izbu. Spiaci chalan sa už prebudil, volal sa Rafal, z Varšavy. Trochu sme pokecali, vysvetlil mi kde je obchod, tiež mi spomenul že s nami na izbe je niekto zo Slovenska. Neskôr sme však zistili že si to Rafal trochu poplietol zo Slovinskom, a teda som opäť nikoho z domoviny nestretol. Večer som ešte trošku hlbšie pokecal s Rafalom, išiel bez akéhokoľvek kontaktu s ľuďmi doma, a dnes naňho akurát prišla ťažká chvíľa, čakal ju o týždeň-dva neskôr..obdivujem jeho a aj jeho mamu že to dokázali, vydržať takto až do konca Camina.

Moje spáleniny.
Moje spáleniny. 

Rafal dosť obdivoval mojich včerajších takmer 50km. Niekoľko krát hovoril že je to strašne veľa, ale tiež ho to motivovalo k tomu aby to aj on vyskúšal. Dúfam že sa mu to podarí, už na zajtra si naplánoval nejakú podobnú zabíjačinu. Rafal mi spomínal že cestou už vyhodil zopár vecí ktoré nepotreboval, napríklad ľadvinku, alebo nejaké zbytočnosti z batohu. Mne to bolo všetko ľúto vyhadzovať, predsa len, stálo to všetko peniaze. Aj tak som sa však dnes rozhodol vyhodiť Slovensko-Španielsky hovorník. Dodnes som ho nepoužil a nenašiel som v ňom žiadne frázy ktoré by boli použiteľné pre moje potreby + mám som jeho kópiu v mobile. Nechápem načo som ho vôbec bral, bola to posledná vec ktorú som si vložil do batohu tesne pred tým ako som zavrel dvere na byte.

Večer ma čakalo ešte jedno prekvapenie, pani zo Slovinska ktorá bola s nami na izbe sa presťahovala niekde inde, keďže (ako mi Rafal povedal) na našej izbe sa to nejak pomužilo. A tak sa mi nakoniec ušla aj spodná posteľ.

Je to fajn pocit keď sa mi na Camine veľa okoloidúcich ľudí zdraví, nielen pútnici, ale aj domáci, mladí, starí..hlavne tí starší. Vždy to však poteší keď z davu na priechode pre chodcov začujem od oprotiidúceho "Buen Camino". Je to taká morálna podpora. Oni vedia že máme pred sebou ešte ďalekú cestu a držia nám palce. Som za toto povzbudenie veľmi vďačný.

Islares - Noja
30,35km
+651/ -679m
08:37

František Miškovič

František Miškovič

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Človek obyčajný - 4 končatiny + hlava. Zoznam autorových rubrík:  Krížom-krážomCamino Santigo 2017SúkromnéTaliansko 2015Nezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu