reklama

Moje Camino Santiago 2017 - časť 2. - Tie dva dni keď pršalo.

V tejto časti budem popisovať moje zážitky z nasledujúcich troch dní. (Dúfam že vás nadpis nepopletie). V tieto dni som sa niečo o sebe naučil o svojej vôli a odhodlaní, snáď mi to do života vydrží ;-). Deň 3. - 5..

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Deň 3.

Noc prebehla prekvapivo pokojne, spali sme síce v "bunkách" po štyroch, od spáčov vpravo a vľavo nás oddeľovali len sádrokartonové steny a od spáčov oproti nás nedelilo nič, aspoň že odtiaľ na mňa žmurkali dve mladé Španielky a nie dve staré Nemky :-D. Spal som jak zarezaný, belgičana som ani nepočul keď ráno zdúchol, urobil tak bez cavikov a bez rozlúčky...to ma mierne sklamalo, aj keď je pravda že ja som večer dumal či nebudem za debila ak urobím to isté, no takto bol za neho on. Z jeho správania som však pochopil že hľadá niekoho iného zmýšľania, mal som totiž mierne v paži to kde budem spať nasledujúcu noc samozrejme, nejaký hrubý plán som mal, ale určite som sa netrápil tým čo sa stane ak bude plánované albergue plné, a tiež určite hľadal niekoho s lepšou španielčinou ako bola tá moja. To som pochopil už v Irune, že by sa ju chcel naučiť, a ja som mu v tom teda nebol moc nápomocný.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Zarratuz.
Zarratuz. 

Z Oria som vyrazil na krásnu pobrežnú cestu smerom k mestečku Zarratuz. Cestou sa mi odkrývali nádherné výhľady na pobrežie, rybárske dedinky a rôzne iné krasotinky. Stretol som prvých dvoch ľudí ktorí kráčali Camino v protismere (áno aj taký blázni sa nájdu, prečo blázni? a prečo bláznivejší blázni ako tí ktorí ho kráčajú správnym smerom? preto lebo cestou nemajú žiadne značenie, heslo "follow yellow arrow" odpadá pretože tam žiadna žltá šípka nikde nie je..). Cestou som viackrát obehol Sabrinu, tiež z Belgicka, tá deva čo nám včera urobila rezerváciu, nie ona mňa nikdy nedobehla, dodnes nechápem ako je možné že sa dostala vždy predo mňa, či mala nejakého špeci sprievodcu alebo čo...

SkryťVypnúť reklamu
reklama
...cestou...
...cestou... 

Slnko pekne vykúkalo spoza mrakov. Dnešok bol krásny. Veľa nádherných výhľadov, a ja som si plnými dúškami vychutnával samotu s týmito výhľadmi. Aj dnes ma strašne bolel chrbát, no to na čo si v súčasnosti pamätám nie je bolesť v chrbte, ale táto nádhera. Žiaľ v blogu sa nedá prezentovať všetko, nemôžete počuť príboj, vidieť lienku na liste či poryvy vetra v korunách stromov. Toto ostáva v mojich spomienkach..v mojom srdci.

Zumaia.
Zumaia. 
Stále je to ešte kus...
Stále je to ešte kus... 

Camino ma ďalej viedlo do prístavného mesta Zumaia. Veľa spolupútnikov z predošlého albergue tu malo svoj cieľ. Albergue je tu situované v miestnom kláštore v ktorom sú v zime mnísi a na leto (alebo teda na Camino sezónu) odídu, prídu dobrovoľníci ktorí sa starajú o chod albergue, a po sezóne sa opäť vrátia mnísi. Počul som na toto albergue, rôzne referencie, dobré ale aj také že to bolo až príliš skomercializované. Neviem nebol som vnútri, bolo zatvorené keď som šiel okolo, a keďže to nebol môj dnešný cieľ tak som sa tam ani nezastavoval.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Dnešok bol bráničkový deň...
Dnešok bol bráničkový deň... 
..a za touto čakal aj uvítací výbor :-). Musel som proste počkať až sa koníky dajú bokom. Za mladi ma učili že kobylky vedia bolestivo kopnúť, tak som sa rozhodol že túto (a ani žiadnu inú) nebudem dráždiť.
..a za touto čakal aj uvítací výbor :-). Musel som proste počkať až sa koníky dajú bokom. Za mladi ma učili že kobylky vedia bolestivo kopnúť, tak som sa rozhodol že túto (a ani žiadnu inú) nebudem dráždiť. 
Výhľad z mojej jedálne.
Výhľad z mojej jedálne.  

Zopár kolegov - spolupútnikov sa nado mnou pozastavovalo, že prečo som taký blázon a vláči v tom veľkom batohu ešte aj jedlo (cez víkendy aj na viac dní), že si to robím ešte ťažšie a rôzne iné bla, bla, ble, ble a aj blo, blo. Ale tak uznajte sami (a možno sa opakujem :-) ) nie je takýto výhľad pri obede oveľa krajší než len čumieť do taniera? Áno, cestou je kopec reštaurácií, veľa z nich ponúka tzv. menu pre pútnikov, takže sa dá najesť za menej než bežný smrteľníci, ale toto malo pre mňa svoje veľké čaro, je to neoddeliteľná súčasť môjho Camina.
Po výdatnom obede som sa vydal na poslednú tretinu mojej dnešnej etapy, všetko išlo podľa plánu (teda nohy išli, zvyšok tela spolu s batohom sa nechali niesť). Cesta viedla cez kadejaké kriaky, ktoré boli aj troškutričkotrhajúce, a tak som bol rád že nepršalo a nepotrhal som si bundu do dažďa, ešte by sa mi určite zišla. Po pár posledných hodinách som zostúpil do dnešného cieľa - mestečka Deba. Neviem či to bola intuícia, 6. zmysel alebo aká schopnosť (dosť často mám takúto funkciu) a vybral som sa podľa tabuliek rovno do turistickej informačnej kancelárie, popýtať sa kde je albergue a ako to tam vlastne funguje. Na informáciach mi povedali že registrácia prebieha práve u nich (prvé a posledné mesto v ktorom som bol v albergue a registrácia bola na informáciach, v tomto je ten 6. zmysel, nikde inde som sa ani nebol pýtať na albergue na informáciach a práve tu ma osvietilo, Boh ma má rád ;-) ), tak som sa teda potešený zaregistroval, zobral kľúč, dal si opečiatkovať credenicial a vybral sa do albergue. Viedol ho manželský pár z USA (pán povedal že je z Dallasu, Texas, to že je to v USA už nedodal, očakával že to každý vie :-) ) Z tejto dvojice určite prejavila oveľa viac nadšenia pre túto dobrovoľnícku činnosť jeho manželka a s inou spolupútničkou ktorú som stretol o dva dni sme sa zhodli že to bol určite jej nápad, ísť dobrovoľníčiť do albergue. Tesne po mojom príchode sa poriadne rozpršalo, takže moje dnešné načasovanie bolo dokonalé. Uložil som sa na svoju posteľ, vedľa mňa spal Belgičan z predošlého dňa, pod ním chalan z Írska, ktorý je veľký fanúšik Petra Sagana (dozvedel som sa že Beckham má podobnú mentálnu výbavu ako Sagan - pre dámy, Beckham bol slávny anglický futbalista :-) ), podo mnou chalan zo Singapúru, prišiel na 3 týždne do Európy, a rozhodol sa jeden z nich stráviť na Camine na trase Santander-Bilbao, má môj obdiv. V tomto albergue som prvý krát využil práčku, samozrejme že som si zabudol vo vrecku balík vreckoviek, takže som mal o zábavu na večer, spojenú s oberaním papiera z vecí (poberal som ho ešte aj niekoľko nasledujúcich dní :D). No a čo, ruku na srdce, komu sa toto ešte nestalo? S uspokojením môžem napísať že všetci cítia rovnako zbitý cestou ako ja, aspoň podľa pohybov, masáži nôh a rôznych iných častí tela. Z predošlého albergue som tu stretol 3 ľudí, som zvedavý koľko ich stretnem takto zajtra.. Dnes som mal pomerne krátky deň tak som mal dosť času na oddych, nákupy a ostatné veci, snáď mi to bude prospešné a zajtra sa mi pôjde lepšie. Po večeri som zaspal spánkom spravodlivých a hlavne unavených pútnikov.
Orio-Deba
32,14km
+1048/ -1117m
08:24

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Deň 4.

Postupne sa zaťahuje.
Postupne sa zaťahuje. 

Raňajky :-D moje raňajky pozostávali z mlieka a buchty, v obchode vyzerala buchta sladko, po zahryznutí som však zistil že mám v ústach niečo podobné ako máme u nás v Lidl-i škvarkové buchty :-D no ale keďže som nechcel, a ani sa nedalo, niesť mlieko v tetrapakovom obale ďalej a raňajky som potreboval tak som sa teda naraňajkoval. A viete čo? chutilo mi to :-D. Po tomto výdatnom jedle som sa vydal na ďalšiu etapu. Predpoveď počasia na dnešok bola - dážď, dážď, celodenný dážď. Keďže však nepršalo počas môjho štartu tak som si s nádejou že predpoveď nevyjde dal bundu len na batoh a išiel som si po chodníčku, nebyť nejakého dobrého okoloidúceho domáceho tak by som si tam niekde šiel asi ešte aj dnes, lebo značenie za albergue nebolo nič extra, a bol by som sa stratil. Naviedol ma však na správny most cez rieku a šiel som teda..ale len po najbližšiu lavičku lebo už aj začalo kropiť. Dal som si teda bundu na seba a na batoh pláštenku. Takto dostrojený som sa pustil do prvého dnešného kopca.

V daždi. Tu vraj síce nie som nejak okulahodiaco nahodený, ale kto to pozná vie že ide o účel.
V daždi. Tu vraj síce nie som nejak okulahodiaco nahodený, ale kto to pozná vie že ide o účel. 

Tento kopec bol pre mňa peklo, chrbát ma bolel ako keby som na ňom niesol štyroch po chrbte ma bičujúcich čertov, batoh som mal na páse stiahnutý tak že som čakal že mi zovšadiaľ začnú vyliezať črevá, dúfal som že takto uľahčím chrbtu. Nadávky na toho idiota ktorý mi toto vymyslel boli poriadne. V hlave som spriadal zajačie plány ako v Bilbau (mal som tam prísť o 2-3 dni) sadnem do lietadla a poletím domov, to ma po chvíli prešlo. Potom som spriadal plány ako poletím domov, vymením batoh aj spacák za menší a pôjde sa mi zvyšok Camina oveľa lepšie (samozrejme, vedel som že nič z tohto neurobím, ale tak plán to bol aspoň na tú sekundu dobrý)..takto vytočený a nahnevaný na všetko som vyliezol na vrchol, chvíľu som šiel po rovine (stále v daždi) a potom opäť dole. Aspoň to už nebolo po blate ako hore, ale po asfalte a teda ma nešmýkalo..keď už nič. Bohu som ďakoval za to že som sa nedal ukecať na nízke topánky ale mal som na nohách nepremokavé vysoké topánky. Tvrdohlavosť je dobrá vlastnosť :-D aspoň dnes sa to tak prejavilo. Dole som sa na chvíľku zastavil sadol som si na lavičku pod strechou samozrejme, vybavil nejaký telefonát z domova a ako som zbadal že ma niekto dobieha tak som sa vyrútil ďalej..možno som aj na pozdrav Buen Camino zabudol.

A prší, a prší...
A prší, a prší... 
Na chvíľku prestalo..aspoň sa stíham najesť.
Na chvíľku prestalo..aspoň sa stíham najesť. 

Bolo mi jasné že sa blížim k ďalšiemu kopcu, tradične, načo by som schádzal z nejakého kopca ak by som hneď za zákrutou nešiel na ďalší? Čo by to bolo za Camino? Niečo sa však zmenilo, niečo v mojej hlave, nadávky a dokonca aj bolesť pominuli a ja som si povedal že toto vyleziem, však hádam to bude len po najbližšiu zákrutu (aj keď som vedel že nebude) a tak som išiel a išiel, čím bol kopec strmší tým rýchlejšie som išiel, dávno som za sebou stratil pútničku ktorá ma dobiehala pri lavičke, len letmo som si všimol auto "Guardia Civil" ktorého posádka dozerala na pútnikov. Po chvíli som pred sebou začul hlasy, bol to Belgičan a jeho Španielsky "comparde" navzájom sa povzbudzovali a ledva sa vliekli do kopca. Prefrčal som okolo nich, aj sa ma pýtali že odkiaľ beriem energiu a že mám "perfect engine". V tej chvíli bol predošlý kopec aj s nadávkami dávna minulosť, a ja som doslova lietal, mentálne a možno aj fyzicky. Toto bolo posledný raz čo som videl Belgičana.

"Vrchol"
"Vrchol"  

Neviem ako je možné že sa v hlave môže niečo takto zlomiť, ako som dokázal presvedčiť sám seba že proste to prejdem a bodka. Nik a nič mi do toho nebudú kecať, ani moje telo ani moja hlava. Toto miesto nebolo nijak úžasné, žiadny perfektný výhľad, no v mojich myšlienkach ostane navždy. Viete čo je však najväčšia sranda? večer keď som si pozeral športovú trackingovú appku som zistil že na kopci, na ktorom som nadával a šlo sa mi fest zle som bol rýchlejší ako na kopci do ktorého som išiel ako raketa..aké veľké subjektívne vnímanie reality to bolo. No pravda je to že moja myseľ toto nepripustí a stále som bol sám pre seba rýchlejší na "raketovom" kopci.

Každé počasie má svoje čaro..
Každé počasie má svoje čaro.. 

Cesta ma ďalej viedla po vrchole, miestami to bolo len rúbanisko. Pár km som strávil útekom (nechcel som aby ma dobehli) pred dvoma nemecky hovoriacim chlapiskami, stratil som ich až na nejakom kopčeku, kde mi nestíhali. Následne som zostúpil do mestečka Markina-Xemein v ktorom bolo cieľové albergue pre všetkých ktorý vyrážali dnes z Deby, teda takmer..jeden blázon ktorý šiel ďalej sa našiel, hádajte kto to bol :-D. V meste ma začalo poriadne bodať v ľavom lýtku, tú chvíľu som ledva šiel, aj som bol kúsok od miestneho albergue, vedľa neho supermarket, pršalo, no proste ideálne miesto, počasie a čas zastaviť, prespať. Ja som však mal iné plány. Chcel som noc stráviť v Monasterio Zenarruza (kláštor Zenarruza), dúfal som že to miesto bude iné, nebude to len ďalšie albergue, ďalší hostel, že to bude viac, iná atmosféra že to bude lepšie, krajšie a keďže som sa tak rozhodol tak som tam šiel.

Monasterio Zenarruza
Monasterio Zenarruza 
Monasterio Zenarruza - kostol, interiér.
Monasterio Zenarruza - kostol, interiér. 
V kláštore som otvoril knihu návštev, otočil som asi dve strany a hneď som našiel zápis pútničky zo slovenska, no haluz (opäť). Samozrejme potom som knihu prelistoval celú a nenašiel som už žiaden zápis z domoviny.
V kláštore som otvoril knihu návštev, otočil som asi dve strany a hneď som našiel zápis pútničky zo slovenska, no haluz (opäť). Samozrejme potom som knihu prelistoval celú a nenašiel som už žiaden zápis z domoviny. 

Bolesť v lýtku som rozchodil, postál som si chvíľu pod balkónom oproti albergue a išiel som ďalej. Prešiel som pár kilometrov po rovinke, cez pár bráničiek až som sa dostal do mestečka zvaného Ziortza-Bolibar v ktorom bolo múzeum Simona Bolivara. Všetko však bolo zavreté, asi pre dážď :-D. Za mestom som sa akurát zberal prekročiť na cez hlavnú cestu podľa šípiek vľavo keď sa ku mne zľava prirútil starší cyklista, zastavil, pokecali sme, zistili sme že máme pre dnes rovnakú destináciu, aj keď mi to nechcel uveriť, lebo on pokračoval z môjho pohľadu vpravo, a ja som nasledoval šípky vľavo. Takže sme sa dohodli že sa "možno" stretneme v kláštore. Kúsok za križovatkou sa stalo to čo som predpokladal - chodník sa zatočil vpravo, takže som šiel ponad cestu ktorou išiel kolega na bajku. Samozrejme, opäť to bolo do kopca, s tým som však počítal, a aj keď z posledných síl, vyšiel som naň, aj bez nadávok, lebo som vedel že za ním ma čaká (dúfam) posteľ. Posledné kilometre som cítil bolesť v pravom kolene a vedel som že ďalší deň to už bez bandáže nepôjde, ešteže som si ich zobral. Prišiel som ku kláštoru, takmer zároveň s kolegom na bajku (neviem kde sa šuchtal, mal tam byť skôr však je na kolesách:-D) tam sme pokecali, čakajúc až otvoria, zistili sme že by mali otvoriť cca 45min po našom príchode, realita však bola taká že otvorili o hodinu neskôr než mali, však Španielsko. Takže sme čakali vo vetre, daždi a kadečom inom, ešteže tam bola strecha. Postupne prišli dve devy z Nemecka a jeden Francúz. Kolega na bajku je dosť komunikatívny, volá sa Steve, zo Škótska (mesto si žiaľ nepamätám), je veľký fanúšik futbalu a má príšerný škótsky prízvuk. Vyrazil z domu pred dvoma mesiacmi a všetko si to odšlapáva vo veku 64 rokov na bicykli má môj veľký rešpekt. Po chvíli čakania sa Francúz vybral do neďalekého súkromného albergue, ja so Stevom som ostal čakať aj napriek čertovskému počasiu. Nemky síce boli pozrieť v súkromnom albergue ale vrátili sa k nám. Po dlhšom čase sa konečne zjavil mních ktorý nám opečiatkoval credencialy a ubytoval nás. Pre mňa bol jeho prístup obrovským protikladom oproti tete v Debe, mních sa totiž ospravedlňoval že nevie dobre po anglicky..bolo to niečo úplne iné, iný výraz v tvári, iný pohľad. Pri ubytovávani zaznela, pre mňa, legendárna Stevova odpoveď na mníchovu otázku či hovoríme po španielsky: "No habla Espana, I am Scottish" dodnes sa na nej smejem vždy keď si na neho spomeniem :-D. Neskôr dorazil k nám jeden pár z Nemecka (chalan mal rovnaký batoh ako ja, len staršiu verziu) prišli stopom z Nemecka do Španielska a teraz idú kúsok Camina, pár chvíľ za nimi dorazili ešte dvaja Nemci pred ktorými som sa snažil ujsť pred Merkinou, z nich sa vykľul jeden Nemec a jeden Švajčiar. Toto ubytovanie v kláštore je jedno z najlepších aké som na Camine zažil, zúčastnili sme sa večerných modlitieb, dostali sme úžasnú večeru, a k tomu nám bola k dispozícii chladnička s mliekom, marmeládou a pečivom na raňajky (dokonca som mal kakao :-) ). Jediná nevýhoda bola zima, mega zima, aspoň mne drkotala sánka. Je tak trochu smutné že v takomto veľkom kláštore žijú len 5-6 starí mnísi, a keď píšem starý tak to myslím tak že medzi nimi nebol nik mladší než 65 rokov. Je to obrovský, nevyužitý areál. Po večeri a krátkom posedení sme zaľahli na lôžka..všetkých nás čakal ďalší deň na Camine.

Postreh z denníka: "Viete načo si beriete na Camino malíček na ľavej nohe? aby Vás malo čo bolieť keď práve nič iné nebolí." :-D

Ešte jeden: "Dnes spím konečne na dolnej posteli, jupí."

Deba - Monasterio Zenarruza
36,66km
+1721/ -1414m
07:53

Deň 5.

V noci som sa na chvíľu prebudil na to ako Steve kričal zo sna, neskôr mi spomínal že máva občasne sa opakujúcu nočnú moru. Ešte večer sme sa so Stevom dohodli že dáme ďalší deň zraz v Larrabetzu, pozeral na mňa trošku divne, v tom zmysle že či to myslím vážne že tam chcem dôjsť, ostatné osadenstvo albergue malo v pláne prejsť do Gernika-Lumo, teda o cca 10-12km menej. Niekoľko krát som ho ubezpečil že "sure, no problem" a tak sme sa ráno vydali každý po svojou cestou aj keď s rovnakým cieľom. Predpoveď počasia bola podobná ako na včera, teda dážď, po ňom chvíľu prestávka, po nej ešte hustejší dážď..no proste pecka..utešujúce bolo to že predpoveď na deň potom bola oveľa lepšia. A ja som mal v batohu aj dlhé nohavice a tričko s dlhými rukávmi ktoré som hodlal dnes použiť.

Takýchto mostov ktoré si pamätajú kroky pradedov našich pradedov sme mali po ceste veľa.
Takýchto mostov ktoré si pamätajú kroky pradedov našich pradedov sme mali po ceste veľa. 

Po hodinke šľapania som dobehol dve Nemky ktoré vyrazili z albergue cca o pol hodinu skôr ako ja. S myšlienkou či ich ešte niekedy stretnem sme sm popriali Buen Camino. Camino ma viedlo lesom, po drevených lavičkách a schodíkoch, žiaľ neodfotil som si ich lebo strašne lialo, ale je to niečo podobné ako lavičky v Slovenskom Raji, len bez vodopádov, dlhšie no a nevedie to roklinou ale lesom. Po pár hodinách v daždi sa ozval môj žalúdok, rozhodol som sa urobiť si prestávku pod najbližšou strieškou, nech mi neleje do salámy :-). Uchýlil som sa do autobusovej zastávky na začiatku mesta Gernika. Ku koncu prestávky ma dobehli dve Nemky ktoré som ráno zanechal za sebou niekde v lese. Rýchlo som sa pobalil, nech ma náhodou nepredbehnú (ego nepustí :-D). Cestou ďalej, ako som križoval hlavnú cestu som náhodou zazrel Steva ako si to šinie po ceste asi tak 100m predo mnou, kričať nemalo zmysel, však by ma aj tak nepočul (lebo kričať neviem :-D), len som sa čudoval čo tam tak neskoro robí, neskôr mi povedal že sa tiež stratil, pre neho to stratenie však znamenalo 30km navyše a strmý kopec do ktorého musel vyšľapať. Išiel som si teda ďalej, a akosi som sa stratil.., nebolo to prvý raz, a určite nie posledný. Za tých pár dní na Camine som si však všimol že Camino (takmer) vždy vedie okolo najväčšieho kostola v meste, tak som sa teda podľa veže vybral k nemu značku som našiel presne tam kde som ju očakával. V turistickej informačnej kancelárii som sa však pre istotu popýtal na cestu ďalej, nech sa znova nestratím a keďže bola sobota a v nedeľu sú (aspoň by mali byť) všetky obchody v Španielsku zatvorené tak som sa vybral na svoj prvý nákup na víkend, znamenalo to pre mňa cca 2kg v batohu navyše. Nákup som opakoval 2x keďže som zabudol na takú drobnosť akou je pečivo. Pri fontánke som doplnil vodu a išiel som ďalej. Cestou z mesta som dobehol kučeravú usmievavú tmavovlásku (tiež pútnička), popriali sme si Buen Camino, prehodili pár slov a išiel som ďalej. Pri stúpaní do kopca mi ušla, predsa len, mala o dosť menší batoh než ja. Dobehol som ju však na zostupe. Pár hodín sme išli spolu, volá sa Martina, je z Zurrichu a dnes (v deň keď sme sa stretli) je na Camine už 6. týždeň. Vyrážala z Ženevy, prešla celé Francúzko (až na niektoré hornatejšie časti ktoré obišla vlakom). Cestou sme sa pristavili pri tetách ktoré predávali občerstvenie pre pútnikov popri ceste, jedna tvrdila že už nebude pršať, druhá že do Larrabetzu je to už len po rovine..obe sa mýlili :-D. Trkotali sme asi tak 2h potom sme sa na chvíľu rozdelili s tým že ma dobehne no to sa už nepodarilo, dobehla ma až v našom spoločnom cieli.

Prší, prší, ale občas bol aj nejaký výhľad aj cez dážď.
Prší, prší, ale občas bol aj nejaký výhľad aj cez dážď. 
Lesným chodníčkom s Martinou.
Lesným chodníčkom s Martinou. 

Po príchode do Larrabetzu som bol opäť viac než mierne vyčerpaný, poriadne zablatený, ale šťastný že som našiel albergue. Kancelária hospitalery bola na poschodí, našťastie tam však bol aj výťah, tak som doň bez váhania vbehol. Zistil som že už nemajú voľnú posteľ, no vďaka tomu že som mal so sebou karimatku som mohol spať na zemi. Zvítal som sa so Stevom ktorý samozrejme posteľ vychytal :-D. V izbe som zdieľal zem s pár ďalšími ľudmi z ktorých boli štyria Poliaci a jedna Poľka. Tu sa prvý krát potvrdilo to že poľština mi predsa len nemusí byť na Camine zbytočná. Jeden z nich začínal Camino v Lurdách, druhý žije už 10 rokov v Seville, momentálne bolo jeho trvalé bydlisko na Camine a po ňom uvidí kam sa presťahuje..zaujímavé osudy zaujímavých ľudí na zaujímavej ceste. Po tejto zoznamovačke prišla do albergue Martina a vyhrešila ma že ma nemohla dobehnúť lebo som išiel moc rýchlo :-) nemyslím si že by som šiel nejak extra rýchlo. To skôr ona sa šuchtala, kam by som už len mohol letieť s takým batohom na chrbte :-D. Po večeri som vybehol na jedno-tri pivá so Stevom a potom hajde na karimatku nabrať energiu na ďalší deň. Bol krásny júnový večer, svietilo slniečko a vo chvíľach keď nefúkal vietor aj celkom príjemne.

Večer v Larrabetzu.
Večer v Larrabetzu. 

Večer som zistil že som si v kláštore zabudol svoje hrnčeky, samozrejme že mních nám pri ubytovaní prízvukoval: "Nič si nezabudnite, ľudia tu zabúdajú veci a potom volajú či ich tu majú, sú s tým starosti." No čo mních nechcel aj ja som tam musel niečo nechať, hrnčeky som začal oplakávať, no potom som si uvedomil, však jupí, je to nejaká váha ktorú nemusím niesť, tak neplač ale teš sa :-D. A aj som mal cez deň taký pocit že mám nejaký ľahký batoh, už som sa tešil že som nabral svaly, silu atď. no všetko to bolo inak :-D. Rozhodol som sa že na ďalší deň vyhodím aj gélový varič ktorý som niesol, však mi je bez hrnčekov nanič a znamenalo by to že budem niesť opäť o pár gramov menej.. Pokúšam sa zaspať pri počúvaní džavotu detí z ulice. Zajtra ma čaká prechod cez Bilbao..podľa Piotreka (jedného z Poliakov) stojí za to vidieť toto mesto tak uvidíme.

Monasterio Zenarruza - Larrabetzu
40,81km
+1586/ -1814m
09:33
 

Na uplynulé dva dni sme s mojím neskorším spoločníkom na Camine vždy a často spomínali ako na dni keď sa veľa zmenilo, ako na to najťažšie čo nás na Camine stretlo. V tieto dni sme sa ešte nepoznali, no neskôr sme zistili že sme si cez ne obaja prežili svoje. Keď jeden z nás povedal "cez tie dva dni keď pršalo" tak sme presne vedeli na ktoré dva dni naráža aj keď to neboli ani zďaleka posledné daždivé dni ktoré nás na Camine postretli.

František Miškovič

František Miškovič

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Človek obyčajný - 4 končatiny + hlava. Zoznam autorových rubrík:  Krížom-krážomCamino Santigo 2017SúkromnéTaliansko 2015Nezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu